Cez okno, na mestá a krajinu pozeral malý chlapec, čupiac na kolenách, na sedadle predo mnou. Jeho mama, sedela vedľa, čítala časopis. Sledoval rozmanitosť, ktorú mu ponúkal výhľad, s nosom pri skle, dlane opreté o hranicu svojho záujmu.
„Čo to je?" Spýtal sa mamy. „Traktor." Povedala. Chlapec skúmal pomenovaný objekt. „A toto, čo je to?" Bol zvedavý a tak, ako toľkokrát pred tým, pri otázke, bodol prstom do skla a mierne natočil hlavu k mame. „To je komín fabriky." Odpovedala, ako niekoľkokrát pred tým. Ani sa neotočila, len mrkla smerom k oknu a vrátila sa k textu v časopise.
Zatvoril som knihu a skúšal ticho hádať, na čo chlapec ukazoval. Bolo to náročné, za oknom bolo plno. Nedarilo sa. Márne som tipoval, kam ukazuje prstom, čo ho zaujalo. Autobus pribrzdil a ostal stáť pri plechovej búde, široko ďaleko žiaden dom, len les. Nastúpil dedo s batohom na chrbte a košíkom plným húb, zavoňali interiérom. Zvesil batoh, dal si ho k nohám a sadol vedľa mňa. Na nohy položil prútený košík s hubami a pyšne pozrel na mňa.
Po chvíli sa autobus pohol. V škáre medzi sedadlami sa objavilo chlapcovo oko, pozrelo na mňa a potom na deda. Pri oku sa ukázal prst. „Čo to je?"
Pomyslel som si, že prišla moja chvíľa. Bolo to jednoduché, nadýchol som sa, pozrel na košík z hubami. „Klobúk, anjelik môj." Predbehla ma jeho mama. Ani sa neotočila, pokojne listovala v časopise. Dedo mal na hlave zelený klobúk s pierkami na boku a s množstvom odznakov napichaných tesne vedľa seba. Niektoré sa leskli.
