Povedal som mu že ho nepotrebujem, lebo málokedy, až nikdy, chcem vidieť diaľku blízko. Vysvetlil som mu teóriu akčného rádiusu zvedavého jedinca, že keď chcem niečo vidieť zblízka, tak k tomu idem bližšie. Pozrel na mňa šialene smutne a prehlásil, že ho potrebuje predať lebo nemá peniaze, je hladný, smädný a potrebuje cestovať domov kde ho čakajú štyri, tiež hladné deti. Ďalekohľad som napokon kúpil, vyzeral byť ako nový, pýtal desať eur.
Mal som ďalekohľad a môj život sa vôbec nezmenil. Bol taký istý ako pred tým a hodnota môjho portfólia klesla o desať kreditov. Pri Dunaji som sa pozrel cez neho na druhý breh a to že lokalitu vôbec nepribližoval, bolo to najmenej. On ju zahmlieval, vlnil a pravdepodobne pár metrov k vzdialenosti pridal. Bol to špeciálny bonus, ten ďalekohľad priestor zväčšoval.
Napriek tomu som ho niesol domov a hľadal pre neho uplatnenie v živote. Lebo vyzerať ako ďalekohľad, ale nepribližovať, je dosť nepríjemná kombinácia. Pri dome som ho dal deťom čo sa tam hrali, nech sa chvíľu o neho klbčia, vyhral ten silnejší. Pyšne ho potom zdvihol k očiam a pozeral vážne pred seba. A kým mu ostatné deti závideli, nič neprezradil.
