Keď ma zbadala, vstala a spýtala sa či neurobím pre ňu láskavosť a nezavolám jej priateľovi. Či mu nepoviem, že ju to veľmi mrzí. Vraj sa pohádali, že je to jej vina. Leskli sa jej oči, keď vravela, že s ňou nechce hovoriť. Povedal som jej, že si to musí vyriešiť sama, medzi dvoch ľudí by som sa nerád miešal. Že to chce čas a odporučil zajtrajší deň. No pozrela na mňa ako morská víla, čo sa práve vynorila z vody, v očiach naliehanie. Buď ma stiahne do vody, alebo pôjdem ďalej, no mrzieť ma to bude tak či tak.
Súhlasil som. Zatiahla ma za ruku k neďalekej telefónnej búdke. Vhodila mincu, vyťukala číslo a podala mi slúchadlo. Párkrát zazvonilo. Predstavil som sa a predniesol o čo som bol požiadaný. „Mám vám povedať, že ju to veľmi mrzí..." Chvíľu bolo ticho. Napodiv hlas vôbec neprotestoval, že vybavujem také správy. Pôsobil milo, uhladene. No len informáciu prijal a nič, váhal. Dievča stálo za sklom búdky, ruky spustené pri tele, hlavu nachýlenú na bok. Prepadla ma taká zvláštna ľútosť. Prikryl som dlaňou slúchadlo a mierne sa otočil dievčaťu chrbtom.
„Má so sebou víno." Zašepkal som do mikrofónu. Hlas sa zasmial a spýtal.
"A aké?"
„Asi červené." Odpovedal som.
Keď som jej povedal, že príde pre ňu dole, takmer zvýskla. Chcela ďakovať, no roztržito sa zvrtla a išla k dverám do bytovky, pred ktorými som ju našiel sedieť. Nestrácala ani sekundu, pobehla. A potom tam nehybne stála a čakala na neho.
