Cítil som sa neuveriteľne dospelo, v hlúčiku debatujúcich o téme predstavenia. Snažil som sa udržiavať očný kontakt, sledujúc prítomné a ich váhanie rozstrapatiť mi vlasy, ako malému šarvancovi, ktorý prvýkrát vidí prezlečenú dámu do noblesy.
Muž na pódiu vyznával lásku žene. Kľačal pred ňou a sľuboval, že jej znesie modré z neba. Počul som, ako nahlas prehĺta. Nepristala na to, okúňala sa. Chcel som vedieť, čo by urobil muž, ak by sa žene neba zažiadalo. Zvolila, až keď ju zavalil prúdom sladkých slov. Napokon mu sľúbila lásku na celý život. Hercovi sa zaleskla na čele kvapka potu. Aké jednoduché.
Slová z pódia som si zapamätal, považoval som to za nutné a zároveň aj za logický následok návštevy divadla. Nikdy nemali ten účinok, ktorého som bol svedkom. Najskôr vážne, časom rezervovane som ich citoval vo vhodných situáciách. Naposledy, predniesol som ich v lekárni, magistre. Pravidelne ju žiadam o pomoc a už si takmer tikáme. Ale náš vzťah je profesionálny, popretkávaný farmaceutikami. Neposunie sa ďalej, ako k registračnej pokladni. Nikoho tam nebolo a ja povzbudený zvýšenou teplotou a jej úsmevom, pri opise problémov s dodávateľom, som predniesol pár fráz z toho predstavenia.
Začala sa smiať, vraj odkiaľ to mám. Už sa necítim oklamaný tou scénou z divadla. Usmievam sa tiež. Keď sa upokojila a vysmrkala, pretože to je v lekárni dovolené na oboch stranách pultu a neprieči sa to žiadnemu bontónu, sľúbila, že mi ten vypredaný ľanový olej odloží, keď ho dovezú.
