Chceš skúsiť? Opýtal sa ma starký, keď som stál vo dverách do maštale a rukou odháňal muchy. Poď, raz sa ti to v živote zíde. Posadil ma na trojnožku a vysvetlil čo robiť. Krava ma štyri nohy a chvost, rastie jej z konca chrbta.
Dojiť nie je veda, jedným okom ale treba stále sledovať chvost kravy. Zásah je nepríjemný a niektorých jedincov zásah vyvráti na zem, ktorá v maštali nie je práve zarastená trávou. Trvalo dlho kým som pochopil, že dojenie vyžaduje duševnú koncentráciu podobne ako akékoľvek iné bojové umenie.
Roky som čakal na príležitosť, aby som využil svoje schopnosti naplno. Čas od posledného dojenia sa zmenil na roky. Až raz, keď som na trhovisku prechádzal okolo stánku s občerstvením, dostal som sa medzi dvoch rozhádaných chlapov. Do nosa mi vstúpila zvláštna, neurčitá aróma. Periférnym videním, mojím cvičeným zrakom, som videl dve nahnevané postavy, nad architektúrou ich vzhľadu by každý pokrútil nosom.
Vtedy sa jeden z nich napriahol plátennou taškou a ja som vedel, že nie je jedno ak by v nej bolo len páperie. Taška letela vzduchom a práve vtedy všetko okolo znehybnelo. Čas sa zastavil a ja som počul starkého hlas, a to sa budeš iba v tom hnoji váľať. Život náhle pokračoval ďalej. Uhol som sa tak ako voľakedy, keď som si ten úkon konečne dokonale osvojil. Telom tesne nad zemou som sledoval tašku ako ma míňa, cítil jej obsah, odhadol hmotnosť a absorboval radosť z víťazstva. Tak predsa, vedieť dojiť má niečo do seba.
Aj z druhej strany letela taška. Bola z igelitu, náraz na moje rameno nevydržala. Doma som sa umyl savom a odev spálil v popolníku. Ešte aj teraz, keď sa nadýchnem tak cítim sklamanie a počujem starkého slová, neskúsiš dojiť aj z druhej strany?