Nemám tam takmer nič, ale to nič je moje a je celkom dôležité si aj nič riadne chrániť. Ak by som tam aj chcel niečo dať, priestor je tak malý, že sa tam ledva zmestí to nič. Priestory nie sú zabezpečené pred zvedavým okom, tvoria ho iba nehobľované drevené latky. Je preto vidieť, čo tam kto má. Obľúbeným artiklom sú igelitové tašky. V jednej som videl kompót, inšpiratívne stál na poličke. Na malej etikete mal napísané rok tisícdeväťstoosemdesiatsedem a ja som ostal prekvapený, že ho nik zatiaľ neodcudzil, veď to bol celkom dobrý rok.
Na zemi ležala magnetofónová kazeta. Asi vypadla, keď niekto niesol to svoje nič z pivnice do smetí. Zdvihol som ju a prečítal názvy skupín z malej nálepky na boku. Celkom ma ten repertoár zaujal, no polovicu som si nevedel vybaviť v pamäti. Zvedavý som ju zobral domov a dúfal, že môj kazetový prehrávač bude fungovať, pretože som ho už dávno nepoužil, akosi ani nebol dôvod.
Zoznam skladieb na nálepke bol pravdivý. Boli tam všetky tóny usporiadané do skladieb, niekto tie pesničky nahrával cez mikrofón z rádia. Mal precízny postup, všetky pesničky boli kompletné. Takmer bez rušivých zvukov. Pri jednej skladbe niečo buchlo a zaznel ženský hlas. Zas nahrávaš tie pesničky? Pozri, aký tu máš neporiadok! A so smeťami kedy pôjdeš, prosím? Pousmial som sa. A ešte viac, keď sa z reproduktora ozval chlapčenský hlas a zaznela šeptom nesmrteľná veta. Už idem mami, už.
