No nenosil som to len tak ledabolo, ako medveď husle. Aj mi vraveli, to máš pekné, upravené a tie koráliky. Aké koráliky, reagoval som prekvapene a hodil si do úst hrsť arašidov.
Vždy som závidel mystickým starcom ich hlavové dekórum. Také to obrovské paf na tvári. No ale aby ste vedeli, hlavne dámy, niektoré, je to komplikované. A pritom nič zvláštne nenúti nechať sa zarásť. Vo svojej knihe Ernest Imello popisuje, prečo si nechal v zimnom období narásť bradu. Knihu nikdy nedopísal a preto z nej veľmi rád citujem.
Prídem večer snehom domov a pri potoku je už tma, čepeľ britvy sa v slnku neleskne. Len sovy z lesa húkajú. A veľakrát aj nie, zvlášť keď sova uprostred hú zamrzne. Aj si koľkokrát tvár napením, no potom stuhnem s ostrým v ruke v žalostnej predtuche, žeby ma až ráno našli.
Podobným spôsobom som zarástol aj ja. Kým narástlo aj sa mi smiali, že vyzerám ako zle vyrobená zubná kefka. Aj mi vraveli, že vyzerám ako google mapa a prstom ukazovali na líci konkrétny svetadiel. Stretol som na parkovisku kamaráta, bol smutný. Chcel som ho rozveseliť tak som mu povedal, že možno bude snežiť. Pozrel na letné pneumatiky na svojom aute a neusmial sa.
Potom pozrel na mňa a povedal, že to čo mám na tvári sa už nenosí, že je to prežitok. A som strašne out. Chcel som sa ohradiť, že sa mýli, chcel som sa zastať svojho porastu a v krátkom monológu na jedno nadýchnutie ozrejmiť čaro takého vzhľadu. No začalo snežiť a v ten okamih to stačilo.
