Mal som zbierku poštových známok. Aj zbierku pohľadníc, bolo ich dvanásť kusov. Poslal som si ich sám a to hneď tucet, aby ich čo najviac bolo doručených a aj preto, lebo boli pekné. Všetky znázorňovali ten istý západ slnka nad jazerom, ale mohol to byť aj východ slnka a neviem či to bolo jazero, ale voda to bola určite. No a tých poštových známok som mal tiež dvanásť.
To sú ale bežné zberateľské predmety. Medzi zvláštne by určite patrilo, zbierať kocky ľadu rôzneho tvaru, alebo zhromažďovať neuhradené šeky za chladničku. Poznal som jedného chlapíka, ktorý zbieral korkové zátky z vína. Jeho manželke, ale začala táto jeho záľuba po rokoch prekážať. Po dohovore, aby s tým okamžite prestal, lebo, napílil zo zátok tri milimetre hrubé korkové kolieska a oblepil s nimi kuchynskú linku. Vraj sa to bežne robí. Na posledné dvierka nevydalo, no on to ako správny zberateľ hravo vyriešil. Výsledok nebol najhorší, dodnes hrdo ukazuje kamarátom jazvu na čele.
Odovzdal som svoje zbierky vhodným inštitúciám a tešil sa svojmu prínosu pre vedu a vzdelanie. No nevedel som, že moje zberateľské pudy a reflexy fungujú podvedome ďalej. Že energia, vytvárať hodnotné zbierky, intenzívne funguje a neustáva. Ani som netušil, že som zberateľom a veľmi zaujímavého artikla. A keby len to, našiel som hneď ďalšieho člena klubu.
Kupoval som vo večierke dvadsať pečív a niečo na večeru. Chlapík čo tam predáva, mi tovar vykladal na pult. „Igelitku zas nemáte?" Pokrútil som hlavou. „Ale doma máte, že?" Ten do mňa videl. „Mám, ako to viete?"
„Tiež ich mám doma v skrini milión. A vždy keď idem niekam na nákup, neodolám, musím si dokúpiť ďalšiu." Povedal.
