Prebudený občan, rozladený jeho falošným tenorom, kričal na neho z neznámeho okna, nech drží hubu. Spevákovi tento verbálny atak neprekážal, pridal hlasitosť a z archívu vytiahol neznámu, určite ľudovú pesničku, ktorú nepoznám a ktorú po textovej stránke neovládal ani interpret, preto bol nútený ju pretextovať. Jeho lala rezalo sklo na oknách a v šedej kôre zanechávalo odtlačok s informáciou, o najhoršom hudobnom zážitku roka. Vstal som a pozrel na neho škárou v okne, zaťal som päste do maximálneho hnevu a počkal, kým sa jeho postava, aj s hlukom stratí, pod ďalšími práve rozžatými oknami.
Vravím si, kam sa podeli tí skutoční speváci, čo dokázali krásne spievať. Ktorí keď zanôtili, zvlhlo nejedno oko. Ktorých spev negatívne nenarúšal nervový systém, ale lahodil. Ako naposledy jeden chlap, ktorému každý hovoril Spevák. Sedeli sme v takej malej krčme, batohy opreté pri stene, unavené nohy pod stolom a sŕkali miestne pivo, aby sme zapadli, pretože vonku lialo iľkove slnečno. A vtedy ktorýsi chlap radostne zahlásil, že Spevák začne o chvíľu spievať. Oblial ma pot, pretože som očakával štandardné mékanie, po pár poldecákoch a radostný tón v hlase chlapa, ktorý to oznamoval, som prisudzoval srande ktorá nastane. No keď ten Spevák clivo zatiahol, ostal som ako obarený.
Úplne ma vtiahol do deja tej piesne a ja som prechádzal tým príbehom priamo s ním. Z jeho hlasu začala v šálke vibrovať lyžička, v popolníku z cigarety odpadol popol a v pohári piva sa začala tvoriť nová pena. Dievčatá zavesili hlavy do dlaní a s privretými očami si nás prestali všímať. Ostatní chlapi pri jeho stole ho nehybne sledovali a zo zapálených cigariet im stúpal dym, vlnil sa do rytmu piesne.
Opilec sa po pár minútach vrátil pod okná i s rodným krajom. Škriekal zohavenú pieseň a krokom meral šírku chodníka. Nevedel spievať, no čo je horšie, nevedel ani hodnú chvíľu trafiť domov.
