Skákali si do reči tak, ako len dokážu skúsené jazyčnice. Nakladali do sušičiek ovocie od výmyslu sveta, niektoré tam šupli i zeleninu. Všetko pred tým nakrájali na tenko. Počúval som a ani som sa tým smerom nepozrel, pretože táto téma mi je cudzia a aj preto, lebo inak sa nedalo. Aj na vrtuľník nad hlavou, by som sa nemusel pozrieť a vedel by som, že je tam. Ja som prednedávnom vysušil pečivo, svojpomocne, bez akéhokoľvek zariadenia. Stvrdlo na kameň. Ale nebudem sa predsa dámam chváliť, so svojimi skúsenosťami so sušením. Bolo by to malicherné a určite by sa mi nepodarilo skočiť im do reči, nie som jazyčník.
Keď začali sušiť mäso, spozornel som a pohol brvou. Nie som vegetarián, hoci som to už veľakrát skúšal. Naposledy minulý týždeň, keď som zjedol jablko. Položil som ho v chladničke na slaninu, nechal odležať a potom, keď nadobudlo novú vonnú dimenziu, som ho skonzumoval. Dámy začali sušiť mäso vo veľkom, riadne solili a už takmer kričali. Obdivoval som ich nadšenie pre suchú štruktúru potravín, aj hlasitosť s ktorou ho prezentovali.
Skočil som do bazéna, ponoril hlavu pod hladinu a vychutnával ticho. Keď som sa vrátil ku svojej deke, mlčali. Ležali vedľa seba, pokojne, asi zachrípnuté, pretože tému nespotrebovali. Neľahol som si hneď, aby som si nezamočil uterák, stál som na pražiacom slnku, v záľahe slniacich sa ľudí a nechtiac vrhal tieň na ich deku. Lebo tieň niekde vrhať musím, ja som už raz taký. Prosím vás, čo to robíte, zdvihla hlavu jedna z nich, cloníte nám slnko. Aj som sa zľakol, nerád cloním a pravdupovediac ani som netušil, že dokážem slnko. Prepáčte, necloním, povedal som, teraz suším ja. Zasmiali sa, zdvihli hlavy a začali piecť. Pár ľudí na mňa zagánilo.
