Vo výťahu mi povedal, že už ostávam len ja, v celom paneláku, ktorý má pôvodnú kúpeľňu. Aj do mňa bodol prstom, aby to potvrdil. Z prsta mu zletela uschnutá omietka a prach. Na tričku ostala stopa. Vzápätí sa ju pokúsil odstrániť opakom ruky. Tričko som doma hodil do pračky.
Viem, že zdravé, dobré jadro je dôležité. Tiež viem, že sa dá opraviť, zrekonštruovať. A je len fajn, keď si na to domáci pán trúfa sám... Sám ako sám. Zvonil som im, lebo vo dverách, v zámku boli kľúče. Zvonil som medzi intervalmi príklepovej vŕtačky. Čakal som susedovu oholenú tvár, no otvorila jeho manželka. Vŕtačku držala v ruke, na hlave šatka a skôr než som ukázal na kľúč vo dverách, ma šarmantným úsmevom učičíkala; vraj len pár dier.
A tak sa podvečer zakrádam chodbou, pomedzi stavebný materiál, tváriac sa neviditeľne. Snažím sa vyhnúť susedovej výrečnosti a jeho eposu o murovanej stene a eseji o farebnom tóne kachličiek. Prach z prerábok mám všade. Na nábytku, na klávesnici, škrípe medzi zubami. No som voči tomu apatický. K večeru ruch tíchne. Občas ešte kladivo. Počujem metlu, ako štetinami zmieta úlomky kachličiek na kovovú lopatku. Potom decentné škrabkanie kovovej špachtle. Pomaly, po milimetroch, spoločne k predstave spoločného domova. Až k úplnému, tajomnému tichu.
