Ani som netušil, že domy majú schody. Nevedel som, že obyvatelia vlastnia aj tento staromódny prostriedok dopravy, do výšky a do hĺbky. Cítil som sa ako archeológ, ktorý práve objavil kosti hada.
Vychutnával som si jazdu smerom dole a bolo to veľmi fajn. Váhu som vysunul pár centimetrov dopredu a náhly, krátky prepad zabrzdila noha. Gravitáciu som si obľúbil hneď ako som sa s ňou zoznámil. V jej sile je niečo veľmi príťažlivé.
Na štvrtom poschodí som stretol pani, vliekla tašky s nákupom. Trochu fučala námahou, no silu mala určite, v každej ruke dvadsať kíl. Spoznal som to podľa toho, ako boli na igelitových taškách natiahnuté uši. Dobrý deň, pozdravil som, pretože aj na schodoch by mal vládnuť bujarý spoločenský život. Zastavila, pozrela na mňa a spýtala sa, Idete dole...?
Áno, odpovedal som na štartovnú otázku prezieravo a pokračoval ďalej, tému nerozvíjal. Pretože viem, že zručnú jazyčnicu plné tašky, štyri poschodia, ani kosý priestor schodiska neodradí, od dômyselného, samopoznávacieho monológu, ktorý zanechá negatívne stopy v čase a nedá sa prerušiť zdvorilým spôsobom.
Vychutnal som si cestu až na prízemie a chcel otvoriť dvere na chodbu, ku vchodovým dverám do domu, no boli zamknuté. Vo vrecku nosím štandardne dvesto kľúčov, no ani jeden do zámku nepasoval. Kľúčová náhoda sa nekonala.
Cestu po schodoch hore, som hneď zaradil do kategórie, nežiadúce. Na šiestom poschodí sa mi začali triasť nohy, na siedmom som sa snažil chytiť dych z piateho poschodia a na ôsmom, vedľa mňa prebehlo dievča. Idete hore? Spýtala sa.
