Na križovatke stáli autá a pomedzi ne chodil chlapík v reflexnej veste a predával časopis. Párkrát som ho tam už videl. Nevtieravý, slušný a vždy oholený. Usmieval sa a keď bol odmietnutý mierne sa uklonil. Orientoval sa podľa trvania červeného svetla na semafore. Keď mu čas vypršal zneistel. Nepredal nič, tak ešte pristúpil k striebornému autu, ktoré šoférovala žena. Mrkol som na semafor.
„Videl si, dala mu bankovku len tak," počul som za mojím chrbtom udivený dievčenský hlas, „tá si to môže dovoliť, pozri aké má autíčko." Komentoval hlas a referoval svojmu prísediacemu dej pri aute. Pozrel som. Mal bankovku a prekvapene ju držal v ruke. Na semafore stále svietila červená. „Akú radosť mu urobila." Pokračoval hlas za mnou. Predavač podliezol bielo červené zábradlie a na chodníku ostal stáť. „ Pozri sa, pozri on plače."
Hlas za mojím chrbtom bol šokovaný. Pár ľudí sa pozrelo von oknom na predavača, na chodník, utieral si oči jednou rukou. Na chrbte mal nápis ubytovne, adresu domova, kde možno býva. Autá sa pohli, žena zaradila rýchlosť a vošla do ulíc mesta. On ostal nehybne stáť, dojatý a o niečo bohatší.
