Sadol som si vedľa pani, ktorú občas poobede stretávam. Niekedy mi drží miesto, taškami s nákupom, kabelkou, vrecom zemiakov. Raz v predvianočný čas igelitkou s kyslou kapustou. Vyprať sa to dalo, hanba už dávno pominula. Vždy poďakujem a spýtam sa ako sa má. A v torze svojej otázky pozorne počúvam čo vraví, vždy aspoň jedným okom, nech sa neurazí.
Opísala mi čo všetko v ten deň zažila. Recenzia jej dňa, je jedna dlhá čiara, bodku za vetou nepozná. Zrazu však prestala rozprávať, otočil som sa vyľakane, no ona bola v poriadku, z kabelky vyberala mobil. Keď ho vylovila, zosmutnela pri pohľade naň. Môžem si zavolať z vášho telefónu? Spýtala sa ma, keď vkladala späť do kabelky tisíc tristo položiek.
Zaváhal som. Chcel som sa tváriť, že to čo držím celú cestu v ruke je zrkadielko a narcis vedľa nej si týmto spôsobom spríjemňuje dlhú chvíľu, ale zarezonovali mi v hlave slová. To sa ti raz vráti, ktoré mi povedal kamarát, keď sme raz v parku hádzali bumerangom pre potešenie detí. Tiež ma napadlo, že to musí byť niečo celkom vážne, veď desaťsekundový nádych isto niečo znamená.
Nabil som svoj mobil číslami, ktoré mi nadiktovala a naliehajúci aparát jej podal, chvíľu čakala. Radiátor zapni, za desať minút som doma. Áno, v obývačke a v kuchyni. Hovor ukončila. To viete, manžel. A radostne začala životopisom svojho manžela, ako sa v štyridsiatom treťom narodil.
