Nastavil som si rýchlosť a logicky som pozeral pred seba, aby ilúzia behu bola priaznivá. Pri behu pozerám pred seba vždy, len niekedy sa obzriem. Vadí mi, keď ma predbehne špunt na trojkolke, alebo pes, ktorý sa rozhodne že ma bude naháňať. A keď zistí, že ma nemôže naháňať, tak ma predbehne a to hneď niekoľkokrát. Alebo si ľahne do dráhy môjho behu a trochu si zdriemne, kým k nemu dorazím. Pri behu na bežiacom páse, ma ešte nikdy nikto nepredbehol.
Po tréningu som vošiel do šatne a nevedel si spomenúť, do ktorej skrinky som si odložil zvršky. Všetky skrinky boli úplné rovnaké. Rovnaké boli aj keď som pred hodinou prišiel, ale vtedy to nebolo podstatné. Nebolo to ako v škôlke, kde som tú svoju ľahko našiel podľa obrázku. Na jednej dubák, na ďalšej kačička a podobne. Nevedel som ani, či v ľavo, či napravo. Asi to spôsobili otrasy na bežiacom páse. Mozgové bunky sa rozutekali v dutine.
Zobral som kľúč a snažil som sa ho postupne zasunúť do každého visiaceho zámku na skrinke, ktorá sa zdala pravdepodobne moja. Malo to logiku a bolo len otázkou času, kedy tú svoju otvorím. V šatni sedel iba udýchaný chlap a do ničoho sa nestaral. Logicky som volil tie bližšie k lavičke na sedenie, pretože mňa, takmer vždy vyzúvam posediačky.
Našiel som zámok do ktorého pasoval kľúč a logicky boli v skrinke moje veci. Ja si do dvierok vždy privriem kúsok z košele, povedal mi ten chlap. Ale ja košele veľmi nenosím, vravím mu. Zdvihol plecia, tak potom nič.
