„Čo vám je pani?" Opýtal sa a otváral blok, kam sa chystal zapisovať.
„Nemôžem riadne dýchať...a tu ma bolí, až dozadu..." Odpovedala mama a ukázala do stredu hrudného koša.
„Ako dlho to trvá..." Zisťoval ďalej. Mama odpovedala, no on len tak, pohľadom, analyzoval situáciu a tupo vyhodnotil. „A to nemôžete prejsť k svojej lekárke... my nie sme taxík..." Mama vystrašene pozrela na neho, aj na ďalších členov záchranného týmu. „Čo teraz chcete riešiť, poobede, labáky sú zatvorené." Dodal, zdalo sa že sa uškrnul. Krútil som hlavou, mama sa rozplakala a snažila sa chytiť dych.
„Prepáčte, že vás zaťažujem..." Šepkala cez slzy záchrannému týmu. Utrel som mame slzy a doktorovi vysvetľoval, že sa jej stav od obeda rapídne zhoršil a nedokáže sa ani posadiť na posteli bez toho, aby sa nedusila. Udivila ma jeho bezcitnosť a záver bez toho, aby si zistil ďalšie informácie. Bol arogantný. Ja som sa snažil byť pokojný, žiadna zvada by mame nepomohla. Povedal som mu o maminom ochorení pľúc, o srdci a podal lekársku správu z posledného pobytu v nemocnici. Prekvapene ju čítal a jeho tým začal merať mame pulz. Zisťovali kyslík v krvi, zobrali krv z konca modrého prsta, odkryli nohy. Doktor na ne rozladene pozeral, a jeho parťák konštatoval niečo v zmysle zle, nedobre. Zviedli jej kanylu a podali niekoľko liekov. Pripravili na prevoz do nemocnice, kde ju hospitalizovali.
Keď doktor odchádzal, videl som, že si uvedomuje svoju chybu. Pokúsil sa o dialóg. Vedel som, že urobí všetko pre to, aby mame pomohol. Len kvôli tomu som ho zavolal. Za pár hodín som odniesol mame osobné veci. Bola na tom omnoho lepšie, aj sa zasmiala. Večer mi napísala esemesku: „Je to lepšie už mám aj kyslík."
