Ležadlo s množstvom uterákov, vedľa mňa, bolo prázdne, strážil som ho na požiadanie. Aj sedmové karty čo tam boli a možno aj niečo iné, o čom som nemal ani tušenie. Rodičia s deťmi, sa po štvrťhodinke vrátili z bazénu, zadýchaní, mokrí. Zabalili sa do uterákov a posadali. Mama tých detí, milá pani, vybrala chlieb a odkrojila niekoľko krajcov. Poukladala na seba a jeden za druhým natierala paštétou z konzervy. Jeden dala mne a ja som si do zápisníka poznačil, ako chutí pár minút spoločne stráveného času.
Vybral som jablko, že ho drzo schrúmem v tej krajine varenej kukurice a neznámych, predražených nápojov. Ale akési dieťa, s plienkou na plávanie, mi ho zobralo z ruky a na výmenu dalo krabičku dopitého džúsu so slamkou. Chcel som sa s ním popasovať o moju lahôdku, ale rozmyslel som si to. Krabička mala na jednej strane nakreslené tlačidlá a display, ako naozajstný mobil. Do zápisníka som si poznačil skutočnú hodnotu mobilného zariadenia.
Voda v bazénoch bola v cene, preliezol som všetky, odvážnou choreografiou tuleňa. Potom som zadýchane stál vedľa posledného, vrhal som tieň a vytváral prekážku okoloidúcim, hodnú zamyslenia. Priletela z vody lopta, priamo k mojim nohám. Kopol som ju späť, ku hlúčiku šťastných detí. Schválne ju hádzali na breh, kopal som ju do vody a čertil sa, ako som sa chytil do pasce. Za mojim chrbtom sedel ich otec a cudzou rečou a pohybmi rúk mi vysvetľoval, nech mu loptu podám. Chceli mu ju hodiť, pretože sa s ňou už nechceli hrať. Do zápisníka som si poznačil niečo málo o lopte.
