Videl som, že pri uskutočňovaní tejto predstavy, sú ľudia nezvyčajne kreatívny. Fotoaparát na múriku, či lavičke, podložený pokrčeným papierom, s aktivovanou samospúšťou je ten najbežnejší spôsob. Niekomu stačí natiahnuť ruku s fotoaparátom pred seba, napríklad mne, ale ja som výnimka, ktorá si dokáže zaviazať šnúrky na obutých topánkach bez toho, aby sa ohla. Ruka, u bežného jedinca, je na tento úkon krátka, evolúcia na fotenie nemyslela. A preto môžu vzniknúť zábery, ktoré nespĺňajú prísne, kompozičné pravidlá rodinnej fotografie.
Ako ten chlapík, čo sa chcel odfotiť na hradnom nádvorí so svojou priateľkou a to tak, aby pozadie bolo a bolo pekné. Naťahoval ruku, ale evolúcia nepustila. Natiahol, odfotil, pozreli a tá jeho pokrčila nosom. Narátal som pätnásť pokrčených nosov, čo znamená totálnu nespokojnosť. Boli asi zo Švédska, počul som slová ako ikea, adeja, tutoja a adety. Tomuto jazyku nerozumiem, no dokážem ho plynule počúvať. Rozhodol som sa, že ich odfotím a ponúkol som sa medzinárodne platným gestom. Niekoľkokrát som ohol svoj ukazovák, vo výške očí a druhým som namieril na seba.
Spravil som im hneď sedemdesiat záberov, nech je z čoho vyberať. Posúval som ich hore, dole, po hradnom nádvorí a usmieval sa, nech ich nakazím. Dal som si záležať a bol som spokojný. Nie je pravda čo neprajníci vravia, Petržalka je síce dosť veľké, no celkom pekné pozadie.
