Mal radosť. Hoci ho nevlastnil, voziť sa v ňom bol zážitok. A kto vôbec z ľudí, ktorí sa pozerali z okien vedel, ako to vlastne je.
Po dvoch hodinách od zaparkovania sa Jozef zakrádal so smeťami a pozorne sledoval chodník. Kľakol si pred autom, napravujúc si vymyslenú šnúrku na topánke, pozeral po zemi. Vyhodil smeti a pomaly kráčal späť. Očami snoril po zemi. Nekontrolovateľne križoval cestu, ktorá viedla od auta k domu, zúfalý, kľúče boli fuč.
Zastavil ma a vypýtal si cigaretu. Ukazoval na auto a troma šlukmi vyfajčil ponúknutý tabak. Povedal mi o tej tragédii. Krčil nos a škrabal sa na hlave. Kruhy pod očami sa mu prehĺbili. Hľadali sme spolu, dôkladne prezreli krátku cestu od auta k domu. Nič.
Novučičký lak auta sa leskol v posledných kostrbatých lúčoch zapadajúceho slnka. Z balkóna prvého poschodia sa valil dym. Jozef fajčil dvadsiatu cigaretu, krátko po prehľadaní celého bytu. Apaticky hľadel pred seba a v hlave tvoril plán, ako to celé vyrieši. Pripálil si ďalšiu a vtedy začul ten zvuk. Ten nádherný zvuk diaľkového otvárania dverí jeho novučičkého služobného auta. Vybehol von. Bežal k autu s obrovským úsmevom, s blaženým pocitom kdesi úplne vnútri tela. Rozpažoval ruky. Pred jeho autom stáli traja chlapci. Ten najvyšší otváral a zatáral dvere diaľkovým ovládačom, ostatní uznanlivo prikyvovali.
Načiahol ruku. Blížil sa a už akoby cítil v dlani váhu kľúčov. Krásnych voňavých kľúčov. Stál a pozeral na chlapcov. Ruka pred telom s otrčenou dlaňou. A nič.
„Chalani to je moje auto a moje kľúče." Po tejto vete čakal, že dostane kľúče. Že chalani sa otočia, povedia „dovidenia" a bude po všetkom. Keby Jozef mal deväť rokov, tak to spraví. Vtedy. Lenže tieto deti sú teraz. Vedia, ako sa veci majú. Premerali si jeho výraz pred kolapsom.
„Dokáž to." Povedal ten čo držal v ruke kľúče. A Jozef bol odzbrojený. Vedel, že si nepomôže. Ľudia prechádzali okolo, autá parkovali. Premýšľal, ako to môže dokázať. V aute nemal jedinú osobnú vec, ktorá by pomohla. Naklonil sa pred nich s nádejou a zašepkal.
„Na rádiu som do prvej predvoľby naladil stanicu, jemné melódie..." Najmladší sa zasmial až zakrochkal. Ostatní na Jozefa pozreli odcudzujúco.
„Dones papiere od auta, desať eur a kľúče sú tvoje." Povedal ten najstarší s kľúčmi.
A tak Jozef doniesol čo bolo treba. Vyplatil nájdené kľúče a poďakoval. Vedel, že tam stáli a otvárali auto, lebo rátali s tým, že majiteľ si pre ne príde. Jemu by stačila čokoláda, ale zas ani desať eur nie je tak veľa.
