Bol som prekážkou v ceste, ktorú mnohí vítali falošnou verbálnou radosťou. Kráčal som k starému mostu a prechádzal som okolo prístavu, keď ma prievanom minula slečna svojím behom. Urobila dva kroky a vypadli jej kľúče. Počas behu môže vypadnúť čokoľvek, viem o čom hovorím, no toto boli kľúče jednoznačne. Chcel som ušetriť svoju energiu a len skríknuť. Hej, vypadli vám kľúče, jednoznačne.
Ale v ušiach mala slúchadlá, tak ako každý správny bežec. Zdvihol som kľúče a poťažkal, museli to byť kľúče od bytu a od všetkých tých zákutí, ku ktorým je potrebné prekonať zámok. Slečna sa vzďaľovala a dobrý skutok nedočkavo klopkal na poklop hlavy. Začal som preto utekať, že ju dobehnem, predbehnem a stratené odovzdám. Ale slečna mala tréning a všetky tie vlastnosti, ktoré sa dobehnúť nedajú.
Oprel som sa do toho, zo všetkých síl a podarilo sa mi ju dobehnúť, keď sa náhle otočila. Bežala zrazu priamo oproti mne. Otrčil som nájdené kľúče a využil kapacitu pľúc. Kľúče od bytu, opísal som predmet vo svojej ruke. Zastavila. Premerala si ma. Nahla hlavu nabok. Od bytu? Veď sme ešte neboli spolu v kine, prehlásila zadýchane.
