Keď som minule zmokol, sušil som v trúbe moje premočené, nepremokavé, impregnáciou nastriekané topánky a myslel na slová predavačky; áno, stoja ako letenky do Paríža, ale vydržia všetko. Stopäťdesiat stupňov, päť minút a boli suchučké, ako šťavnaté stejky na poslednej grilovačke u kamaráta na záhrade.
Nemali sme triesky na podpálenie, tak sme si požičali pár ceruziek od detí. Nechali sme im optimistické, veselé farby. Nechali sme im modrú, azúrovú, belasú a cyan aby si kreslili na papier facebook, pretože z neznámych príčin takmer stopercentné pokrytie Slovenska internetom, nezohľadňuje destináciu na konci dediny, doprava pri potoku, trochu do kopca.
Napriek tomu oheň nechcel horieť, iba to tlelo, už ani tie ceruzky nie sú čo bývali voľakedy. Hromada dymu sa valila z grilu, nachystané mäso sa pýtalo škvariť a hladoši vyzvedali či už to bude. Tak som sa nadýchol, lebo to ja viem veľmi dobre a fúkol do ohnivého ložiska. Dnes viem, nemal som. Obočie som si dokreslil a mihalnice na pravom oku opäť spravil 3D pomocou praktickej špirály.
Ugrilované mäso bolo dobré. Dalo sa v pohode zjesť, bolo chrumkavé, krásne sa lámalo podľa vlákien. Jemný buket benzínu podčiarkol výnimočnú chuť korenín.
