Sveter si vyskúšam v predajni, medzi stojanmi so zaveseným tovarom. Ovoniam ho. Vôňa je dôležitá. Niektoré majú arómu plastovej fľaše a poddajnosť alobalu. Vlna má jedinečnú vôňu, čistá vlna sa vlní po tele. Teplú bundu s kapucňou, lemovanú kožušinou z neexistujúceho zvera si vyskúšam tiež len tak. Tričko rozložím, aby som videl jeho strih a usúdil, či môj pás bude mat komfortný priestor. Šál si omotám okolo krku, či nehryzie ako malé šteňa. Všetky šály by mali byť riadne očipované.
Nohavice sú pokušením, ktoré ma núti stáť pri skúšobných kabínkach. Farba je fajn a veľkosť by zodpovedala ročnej dobe. Ale vrecká na zadnej strane stehien sú pochybnosť. Analyzujem situáciu, sedím a mince sa mi sypú z vrecka von. Odhrnul sa záves a ruka ženy cez štrbinu podáva mužovi podprsenku. Dones mi tu istú veľkosť, ale červenú. Je to reflex, podvedomie pustilo stopky, dvanásť sekúnd a je späť. Štrbinou v odhrnutom závese podáva žene inú.
Som na odchode, rozhodol som sa bez skúšky. Odhrnul sa záves a žena sa predviedla mužovi. Čo povieš, táto by ušla, ale stále to nie je ono. Vieš čo myslím? Muž uvažuje. Nemôže vedieť čo myslí. Môže sa domnievať, ale už vie že nikdy nie správne. V tej fráze je schovaná podstata všetkého. Je to praotázka všetkých otázok. Viem čo myslíš, klame muž a pozrie na mňa s úľavou. Viem čo myslí.
