Neviem čo sa stalo. Na chodníku do mňa narážali ľudia, prehliadali moju existenciu. Kráčali priamo oproti mne, zaberali celú šírku chodníka a nevideli ma. Náhle som sa stal neviditeľným. Bolela ma táto zmena. V priebehu pár minút som nemal tvar.
V obchode ma nik pri pulte nevidel. V rade ľudia ignorovali neviditeľného a suverénne sa stavali predo mňa. Čo sa deje, vravel som. No nik ma nepočul. Neviditeľní nemajú žiaden hlas. Čašník ma nevidel sedieť na terase, nevidel že mávam a zo spomenutých dôvodov nepočul ako ho volám. Nevidel ma celú polhodinu a nevidel ani to ako som odišiel. Nevidel ma policajt keď som prechádzal cestu mimo prechodu pre chodcov. Nevidel, ako ma to mrzelo.
Na zastávke autobusu som zastavoval znamením prichádzajúci autobus. Mával som všetkými dostupnými končatinami. Šofér autobusu ma nevidel. Pozeral niekam pred seba a nezasyčal dverami. Kam sa podela moje nepriehľadnosť, kam zmizla moja prítomnosť. Takto som sa pýtal sám seba a vyčítal si svoju premenu, lebo prirodzene som sa cítil za ňu zodpovedný.
Apaticky som potom sedel v električke a hojdal sa na domyslene odpruženom sedadle. Už som sa zmieril so svojim stavom a čakal, že ma niekto prisadne. Revízia cestovných lístkov, zasyčal mi chlap do ucha. A pozeral priamo na mňa.
