Je dosť možné, že som ani nikam namierené nemal, ale kto si to má pamätať. Nechcel som improvizovať a hrať turistu ako naposledy, tmoliť sa v dave za sprievodkyňou a fotiť všetko na čo ukáže prstom. Chcel som čas vyplniť inak.
Cez okno luxusnej reštaurácie som videl chlapíka, ako tam sedí a vyberá z jedálneho lístka. Na stole vyložené kľúče, mobil a peňaženka. Silno krčil čelo nad ponukou a možno nad cenami. Ja by som tiež silno krčil čelo, preto do takých podnikov ani nechodím. Z krčenia čela by sa mi spravili vrásky a moja kariéra manekýna by bola ohrozená. K jeho stolu sa blížila čašníčka. Keď príde, spýta sa ho či bude jesť. On zatvorí ponuku a povie, nie prišiel som vám ukázať svoje kľúče a mobil. Alebo si vypýta opekané zemiaky a kyslé mlieko a ona povie nie. No raz som tam bol, preto manekýna nerobím.
Jedno je isté, niekam treba ísť, ak nie je kam a v hlave kontrolka kreativity nebliká, poruke sú obchodné domy. Treba sa tam poprechádzať, tovar omakať. Pozrieť akcie, pýtať sa a počúvať. Nechať si predviesť spotrebič, spýtať sa koľko žerie elektriny, koľko stojí a krútiť hlavou, krčiť čelo. Napokon som išiel na nábrežie a sledoval čajky. Je to pekné a úplne zadarmo.
Nebol som jediný kto využil túto akciovú ponuku. Pár ľudí tam bolo. Čajky lietali štandardne, žiadna bravúrna choreografia, ktorá by vyrazila dych. Boli to členovia komunity, čo sa cez facebook dohodli na stretnutí. Na ďalší deň zavesia fotky na stenu a navzájom sa označia. Budú písať komentáre a dávať lajky. Si škriekala. Si hrozne prelietavá. Ty vrana. Ty si teda uletená.
Pri múriku stála rodinka. Otec a mama v unavenom objatí, keď nie je isté kto koho podopiera. Ich deti, dvaja chlapci stali vedľa, krútili hlavami, nakyslo učesaní. To je nuda, hrozná nuda, šomrali a sledovali rodičov či sa otočia a vyletí slovo výchovy. Áno bola to nuda a úplne dokonalá.
