Môj stôl má jednu nohu kratšiu. Ak by dokázal chodiť, kríval by, no kráčať nedokáže, len sa prevaliť z nohy na nohu, keď mi na jeho plochu čašníčka položí orosenú fľašu s vodou. Ospravedlní sa pohľadom a ja pohľadom poviem, že nevadí. Pohľad je v každom momente podstatný, tak ako pohľad jej manžela, od konca barového pultu. Ten pult sa už neleskne, má patinu vytvorenú nejedným dnom. Lesknú sa len oči jej manžela, ktorý ju podvedome nespúšťa z očí, pretože má tú zručnosť vytvorenú rokmi. Ich vzťah neprezrádzajú len rovnaké prstene na prstenníkoch, ale i výrazná podoba.
Jedlo z ponuky si vyberám zručne, tak ako mapu, aby som uistil o svojej polohe. Svetadiel je jasný, krajina tiež. Ulice sa pretínajú v mieste, kde dojedám ľahký olovrant. Chcel som sa tam odfotiť, len tak z ruky, autoportrét a v pozadí všetko dôležité. No moja ruka nie je až tak dlhá, aby sa tam všetko zmestilo. Zaplatím a lúčim sa, môj cieľ nie je ďaleko. Stará pani, otočená chrbtom, pozrie na mňa úkosom a chlapík s cigaretou na terase preruší reč.
Po niekoľkých minútach som na mieste. Stála tam predo mnou a bola obrovská. Ešte vyššia ako sa dá predstaviť. Okolo seba som počul údiv v niekoľkých jazykoch. Počul som angličtinu, poľštinu i nemčinu. Češtinu aj francúzštinu. A v tej vrave množstvo iných, nekonkrétnych slov a torzá viet. Eiffelova veža potrebuje veľa slov. Potom neďaleko mňa mladík zaklonil hlavu a s úžasom povedal. Ci panečku. Asi tak. Asi tak bola nádherná.
