Chuť niečo zapáliť, je určite geneticky vrodená. A možno práve preto, takmer každý, kto dokáže škrtnúť zápalkou sa určite potešil teplejším víkendovým dňom. Konečne možnosť zbaliť si poživeň, len tak zapáliť oheň a niečo si upiecť. Bol som prekvapený z množstva ľudí, to sa len tak nevidí, toľká masa a nikde žiaden regál či čiarový kód.
Je to jednoduché. Treba ráno vstať a zbaliť čínsky cesnak, zemiaky z Čiech, taliansku cibuľu, poľské špekáčiky a darovanú slaninu. Tiež uhorky z Portugalska, maďarskú papriku, paradajky od suseda, chlieb z mrazáku a slovenské zápalky. Nezabudnúť na nôž americkej armády, vyrobený zo žufankovej ocele. Možno ešte pár drobností a opekačka môže začať. Drevo dodáme z lesa.
Chlap oblečený v hrubom kabáte, tlačil vŕzgajúci kočík naložený prázdnymi plechovkami od nápojov. Vyciedzal jednu z nich a následne ju s gestom v tvári pokrčil. Pri vrchovate plnom smetiaku zastal a skúmal obsah okom znalca. Mladík pri neďalekej, tlejúcej pahrebe ho zbadal. Vstal a nechal sa sledovať očami dievčat, ktorým sa zo škatuľovej hradnej sviece červenali líca. Podišiel k chlapovi. Ujo, nechcete špekačky? Spýtal sa a núkal ich z papierovej tácky. Nie, ďakujem, odpovedal chlap, veď to vôbec nie je zdravé.
