Najmä to, čo bolo dôležité. Ako zadržať dych v čase prebaľovania, na čas, ktorý by mu závidel hociktorý zberač perál z morského dna. Alebo ako spať s jedným otvoreným okom na porade, keď správne nastaví svoj profil šéfovi. Aj to, že nezjedenú krupičnú kašu nemusí vyhadzovať, pretože keď do nej nakrája trochu klobásy, tá sa hneď z nevýrazného pokrmu zmení na delikátny dezert.
Cenil si moje rady a na oplátku, sa mi na detskom ihrisku chválil, ako jeho dcéra rástie a napreduje. Kým môj syn už lietal po ihrisku, sa mi zveroval, ako pekne papá a kaká. Ako začína loziť a v noci sa budí už len osemkrát. Keď sa pokúšala vysloviť prvé slová, nebolo pyšnejšieho otca. A potom jedného dňa všetkým povedal, že už vie počítať. I stíchli v úžase prítomné mamy a i ja som prehltol.
Všetky hlavy nazerali do kočíka na malého génia, cucajúceho si palec na ruke.
„Dievčatko moje, povedz koľko je päť plus tri." Spýtal sa otec svojho nadaného potomka.
„Osem." Odpovedala a dav prizerajúcich zaúpel obdivom a uznaním. Ovácie nemali konca. Nadšená vrava prehlušila vreskot z pieskoviska. Potom sa jej ešte spýtal, koľko je dvanásť mínus štyri a tiež povedala správny výsledok.
Odchádzali sme od mám a ich detí, od neutíchajúcej chvály a uznania. Malé dievča sa škerilo na otca z kočíka. Kamarát prezradil, že vie ešte povedať, mama.
„Že dievčatko moje?" Naklonil sa otec nad kočík.
„Osem." Kričalo dieťa z kočíka a mrvilo sa nedočkavo, že ho všetci pochvália.
