V piatok som prišiel domov v sobotu ráno a povedal som si, že na obed niečo nachystám. Niečo upečiem, udusím a dám si k tomu niečo. Niečo na obed mám rád. Mäso bolo na kosť zmrazené, kým by som sa vyspal rozmrazilo by sa, ale nenechal som nič na náhodu a vybral som vŕtačku a vrták s priemerom desať milimetrov.
Pripravil som si aj rukavice, lebo keď je niečo zmrazené, je to studené a šmykľavé. Vrtákom som do mäsa vyvŕtal pár dier a do nich natlačil ošúpaný cesnak, nech chuť postupne preniká do roztápajúceho mäsa. Moje rukavice ale po tomto kontakte s mrazom zmenili povrchové vlastnosti. Koženka popraskala a čiastočne opadala. Asi boli vo výrobe nastavené na určitý počet ľadových kontaktov a toto bol posledný.
V pondelok som stál v odchode a skúšal si rôzne rukavice. Lebo zima sa nepýta či si pripravený, chladí a mrazí bez kompromisov. Bez rukavíc by mi ruky zmrzli a také podchladené sú ako cudzie. Nič sa nedá s nimi. Skúšal som jeden model za druhým, všetky mi boli malé. Pani za pultom bola zúfalá. Už som rozmýšľal že si kúpim pár ponožiek a pred verejnosťou to utajím.
A nechcete palčiaky? Spýtala sa. Súhlasil som. Sadli mi hneď prvé a ja som obdivoval dômyselný vynález, keď z davu vyčnieva iba jeden a je odkázaný pracovať samostatne. Mohol by to byť aj ukazovák, no visieť v autobuse zachytený ukazovákom o tyč by asi nebolo komfortné.
A tak som si dnes večer vykračoval ulicami v nových palčiakoch. Známi ma zdravili, ja som reagoval a zdvihol ruku v rukavici. Palčiaky spolupracovali na medziľudských vzťahoch. Zastavil som autobus znamením pre pospolitý, čakajúci ľud. Palčiaky organizovali dopravu. V potravinách ma pani poprosila, aby som jej podal fľašu oleja z vyššieho regálu, automaticky som jej ukázal svoju ruku v rukavici. Áno stačí mi jedna, povedala. Palčiaky vedia rátať iba do jedna, ale inak mnohé vyriešia.
