Kydal som hnoj a on do mňa, že či už. Opravoval som hrable a on hlavu do dverí strčil a zdvihol obočie. Ešte nie? Dobiedzal. Nedal pokoja. Kvárilo ho to. Vždy keď som prišiel na víkend, tak okrem iných otáznikov, aj tento omieľal. Sviňu som za ušami škrabal, hneď stál za mnou s tou otázkou, už máš? Povedal som mu teda, že áno, že mám.
Do brezy bola nožíkom vyhĺbená dierka, v nej prázdna cievka z priadze. Dierkou v nej do vypláchnutého vedra kvapkala voda. Odlial mi z nej, do fľašky od malinovky. A z komory, tri veľké, červené jablká pribalil. Pre ňu.
Doma, keď som sa s ňou stretol, dal som jej výslužku. Čo to je? Pýtala sa, ukazujúc na fľašku. Brezová voda, povedal som jej. Zasmiala sa tomu a zjedla všetky jablká, vypila vodu, len zabublala. Strovila všetko, pažravá bola.
A potom sa smiala každému môjmu slovu, grimase. Rada sa smiala. Nech som povedal čokoľvek. Smiala sa a rozžuté jablko, zmiešané s brezovou vodou jej prskalo z úst. Ústa si šikovne clonila rukou. Mala pocit, že som najzábavnejší človek na svete.
