Holub na strome spal s hlavou pod krídlom. Vrava ho nezobudila, ani výkriky a hukot motorov z neďalekej cesty. Aj dieťa v kočíku malo zatvorené oči. Zo sna sa usmievalo. Bolo to ospalé popoludnie. Chlap, čo sedel vedľa mňa, na lavičke pri ihrisku, zíval až mu slzili oči. Každý kto zívne, vraj pár sekúnd nevidí. Držal v ruke noviny.
„To sú všetko vaše deti?" Medzi zívnutím mávol novinami a ukázal na skupinku chlapcov, čo sa striedali vo veľkej, novej hojdačke pri Dunaji.
„Nie všetky." Povedal som a predstavil si počet pečív natretých maslom, na raňajky.
„Prišli sme sem s vnučkou, hľadali sme pieskovisko." Zahlásil chlap a novinami neurčito mávol. „Krpatá sa ma pýtala, či by som nemohol poprosiť uja v nákladiaku, aby nám prišiel trochu toho piesku nasypať pred dom do pieskoviska." Pozrel na mňa s úškrnom.
Odhadoval som koľko pieskovísk by naplnilo jedno nákladné auto. Či by to potešilo. Len tak na leto vyrobiť malé fiesta pláže medzi panelákmi. Trochou piesku vysypať niektoré chodníky, aby sa dalo chodiť na boso. Pod piesok schovať pár metrov betónovej plochy. Zapichnúť slnečníky, rozložiť lehátka. Aby sa to oplatilo, na kraj pláže, medzi domami pristaviť stánky, trebárs so zmrzlinou. Mohol by tam byť i nízky plot, aby večer nik nezobral zabudnuté veci. Možno by niekto doniesol i vodu, jedno úplne malé more vody.
