Oproti nemu sedeli dve dámy, hlavy na bok a obdivovali obraz ktorý videli. Na tvárach zasnené úsmevy. Chlapca by aj štipli na líce, pohladili vlasy, no frizúru mu upravovať nemuseli, ofina úhľadne učesaná na bok, cestička cez pol hlavy.
Všeličo sa ho vypytovali, na známky a či sa mu v škole páči. No chlapec mlčal. Pýril sa k situácii vhodným odtieňom červenej. Neboli tam predsa sami, množstvo tvári ktoré sa uškŕňali nedokázal spočítať, do toľko sa v škole ešte neučili.
Dámy stále dobiedzali, otázky ako osy mu krúžili okolo hlavy. Ale veď povedz niečo, nabádala ho jedna z nich, čo sa hanbíš? Po takej vete sa pocit ešte zhorší, je to lopata uhlia do pece hanby. Tak aspoň povedz, aký máš v škole najobľúbenejší predmet, pridala sa druhá.
Pravítko, odpovedal chlapec pohotovo. Do dám akoby udrelo, všetci okolo sa odpovedi zasmiali. Dámy stíchli, pozreli na seba a jedna už iným tónom druhej zhodnotila. Drzé sú tie deti, tak veru.
