Každá jazda v ňom bola nezabudnuteľná. Motor burácal a opojná vôňa benzínu napĺňala interiér vozidla. Spotreba paliva bola obrovská, to auto žralo aj trávu vedľa cesty. No pocit vlastnej dopravy bol neopísateľný.
Viem, že mi ho nikto nezávidel a pamätám si aj tie úškrny z okna, keď som s hukotom zaparkoval na sídliskovom parkovisku a s rozbehom zatváral dvere. No stačili prvé mrazy a ráno štekajúce motory ostatných áut, aby neprajníci s uznaním ocenili moje vozidlo. Moskvič naštartoval vždy, bez zaváhania a dokázal roztiahnuť akékoľvek nefunkčné auto.
Požičal som ho kamarátovi. Na týždeň. Nerád, ale videl som, že ho skutočne potrebuje. Podmienka bola, zaparkovať ho vždy večer pred mojimi oknami. Hneď prvý večer som to skontroloval. Bolo tam, vo vnútri sa svietilo. Na zadných sedadlách sedel rozvalený kamarát, čítal knihu a počúval rádio. Umelohmotný pes triasol hlavou. A kamarát na mňa pozeral psími očami.
Aj cez víkend auto stálo na parkovisku a on sedel v ňom. Dlhšie ako jeden týždeň. Občas som sa zastavil a počúvali sme vysielanie rádia, kým sa batéria úplne vybila.
Raz poobede som našiel kľúče od auta v schránke, aj s lístkom a poďakovaním. Zašiel som na parkovisko. Okolo auta sa točil sused a kvôli zime si fúkal si do dlaní. Spýtal sa či mu ho nestrelím. Dobre som ho predal. K autu som mu dal náhradné súčiastky a umelohmotného psa čo hýbal hlavou.
