A tak sa stane, že posledný krok otlačí na kraj strechy. Či uprostred cesty, na stuchnuté miesta, kde nikdy nič nestálo. V cukrárni do dlane ten krok nadelí farebné dobroty. Pri vode prinúti tú vodu vykýchnuť. Zle vyrátaný krok vytvára fatálne predstavy. Rozbíja zrkadlá a vešia obrazy.
Padla posledná teplá kvapka. Prichádza obdobie chladu a pokazených myšlienok. Stmieva sa náhle. Náhle sa zabúda na teplo. Tak prechladne človek. A začne rátať. Všetko vie vydeliť, úplne na prach. Násobí, pripočíta a odráta.
Každý počíta. Hlavy sklonené. Oči na koncoch prstov. Alebo zapnutá kalkulačka v mobile. V očiach zamyslenie potrebné k tomu úkonu. Studený dážď si to švihá po ceste. V šere nerozchodeného rána. Ubíja ranné nadšenie a ako zdroj nákazy si voľne padá, bez zábran, do nahoty rozospatých ľudí.
Jeden ľudský pohľad má takmer kilowatt. Je zdrojom svetla a tepla. Tak dvíham hlavu. Musím pozerať v šere pod nohy, aby som sa nepotkol. Môj kilowatt je potrebný. Zohrievam dážď a rozsvietim. Nič ma to nestojí.
„Poznáme sa?" Pýta sa.
„Určite nie." Odpovedám.
„Zdalo sa mi, že áno. Nemáte zápalky?" Vraví a pýta sa.
Mám. Vyberám malú podlhovastú škatuľku. Všetky do poslednej sú prevlhnuté. Nechytila ani jedna. K nastrčenej cigarete sa oheň nedostal, naznačujem ľútosť. Vyberám zapaľovač. Mokrý palec znehodnotil koliesko. Smeje sa a zastrčená cigareta v jeho ústach sa začala pred mojimi očami triasť smiechom. Premočená sa láme a malý kus padá na zem.
„Ďakujem." Povedal.
Odchádzam s filtrom v ústach a nechávam ho tam stáť s tým nefunkčným zapaľovačom. Pobavila ma jeho snaha. I jeho premočené zápalky. No nechcem sa mu smiať do tváre a tak kráčam preč. Dážď páli na nezakrytej koži. Hanblivo steká voda do kanálov. Je mútna z toho, že ani jedna kvapka ma netrafila. Smiechom ma bolí čelo. Keby tak vedel, že ja vôbec nefajčím.
