Na machu pod jedným stromom sedela lienka a na strome zakukala kukučka do lúčov slnka, čo sa drali popraskanou kôrou. Roznežnil som sa atmosférou, zdvihol lienku a v otvorenej dlani jej ponúkol štartovnú plochu nech odletí. Urobila pár kruhov a vybrala sa k najdlhšiemu prstu. Čakal som, že roztiahne krídla a vzlietne, no ona len pozrela na mňa a skočila na zem. Lúčny koník musel byť jej bratranec.
Vtedy mi dvakrát zazvonil mobil. Reflex som mal dobrý, pár pohodových stotín sekundy čo som držal displej pred očami. No po hovore ostala len červená ikonka. Bolo to pre mňa neznáme číslo, chcel som to ignorovať, ale keď idete sám lesom a vidíte motýľa, ako letí za slnkom a počujete včely ako hučia v dutine stromu, vtedy je to iné. Vtedy napadajú osudové myšlienky.
Pokúsil som sa zavolať naspäť, no nedalo sa, v lese bol mizerný signál. Ako som mobilom manipuloval, občas sa objavil náznak zlepšenia. Prebehol som lesom hore, potom dole a márne hľadal spojenie. Pozrel som na stromy, či neuvidím aspoň wifi router, ale nikde nič. Ani volať, ani internetom surfovať. Tá príroda dokáže naozaj prekvapiť. Ale ako k tomu príde taká zver?
Čo taký medveď, alebo srnka, tí si nepotrebujú zavolať? Čo keď líška musí informovať o niečom dôležitom kamarátku z druhého konca lesa, čo má urobiť? Tiež kukučka nemôže zavolať na centrálu, aké sú trendy kukania a diviak nevie, ako sa má jeho drahá na služobne. A keď veverička potrebuje zistiť, po čom idú orechy vo veľkosklade, čo má robiť? Iba skákať po strome môže, od sveta odrezaná. No už chápem jeleňa v ruji a viem, že asi len volavka je v prírode in.
Vyštveral som sa na najvyšší vrch a tam, keď som sa trochu predklonil a natiahol ruku do neba, objavili sa dva vetché dieliky na indikátore signálu. Zapol som hlasný odposluch, vytočil číslo a vylepšil signál privretím jedného oka. Volali ste mi? Spýtal som sa len čo som začul ospalé, Prosím? Chvíľa ticha, jeden dielik sa stratil, kým hlas reagoval, Áno, prepáčte, bol to omyl.
