Ráno som sedel pri okne, na mieste ktoré nemám rád. Iné nebolo voľné, no sadol som si, lebo som mal v pláne spáchať ranný hriech, chcel som si zdriemnuť. No akokoľvek som sa snažil, nemohol som, chlapík vedľa mňa začal raňajkovať keks. Omrvinky vystreľovali na všetky strany a za chvíľu bol nimi celý obsypaný. To musí byť ale dobrota, povedal som mu a on si olízal omrvinky z brady a z tašky vybral ďalší chod.
Na križovatke zasvietila červená, vodič zabrzdil ťažkou nohou a v malej predajni s pekárenskými výrobkami staršia pani pripravovala tovar na predaj. Niekoľko dní pred tým visel na dverách oznam, že príjmu predavačku, môže byť aj čulá dôchodkyňa. Pani práve vykladala šišky na podnos a zoraďovala ich ako vojakov na rannú prehliadku. Lekvár, možno višňový, bol srdcom každého bojovníka.
Potom zobrala metlu a len tak v bielom plášti vyšla pred predajňu. Pozametala v treskúcej zime neviditeľné smietky, napravila otváracie hodiny a spokojná vošla dnu. Postavila sa za pult a pozrela oknom priamo na mňa. Videl som v jej očiach smútok, takú tú zvláštnu tlejúcu iskru, na koženom podnose viečok.
Zdvihol som ruku a zamával som jej. Usmiala sa a zamávala mi tiež. Iskra zažiarila a obavy z toho dňa sa niekam stratili. Chlapík vedľa mňa si to všimol. Poznáte ju? Opýtal sa zvedavo, len čo skántril posledné sústo a na semafore zasvietila zelená. Áno, to je jedna čulá dôchodkyňa.
