Raz mi robili spoločnosť dvaja zaľúbenci. Len čo sa vlak na hlavnej stanici pohol, začali sa bozkávať. Neprestali až do Popradu. Tam som sa dozvedel že chceli vystúpiť v Liptovskom Mikuláši. Ale láska je taká. Dvaja sa s ňou dostanú určite ďalej ako by si jeden pomyslel.
Najčastejšie ale stretávam ľudí, ktorí sa potrebujú vyrozprávať. Možno ich k tomu núti dlhá cesta, možno čudesné vibrácie vagónov, ktoré poctivo navodia zvláštnu atmosféru. A možno je popudom k slovám len tá skutočnosť, ktorú sa mi ten pes pokúsil naznačiť. No minule som sa viezol so speváčkou. Jej príbeh bol zaujímavý, podala mi ho v priebehu jednej hodiny. Počúval som, tá speváčka sa vôbec nepotrebovala nadýchnuť.
Ani keď začala spievať, aby prítomným potvrdila svoje slová. Nikomu v kupé to neprekážalo. Bol to taký opatrný spev a piesne staré, ani jednu som nepoznal. Niekto mi raz povedal, že ak by som bol psom, určíte by som bol bernardín. Na to som si spomenul a určíte som i tak vyzeral.
Keď sme vystupovali snežilo a fúkal vietor. Vyskočil som z vagóna a pozrel na tú dámu. Stála tam na kraji zasnežených schodíkov úplné bezradne. "Do pekla aj so starobou," počul som jej zúfalé slová. Keď som jej pomohol a stáli sme na nástupišti zašepkala: "Viete čo? Najradšej by som zomrela." Pozrel som na ňu karhajúc. "Ešte zažijete veľa krásnych vecí," povedal som jej a ona bleskovo pozrela na mňa. "Myslíš?" a usmiala sa.
