Téma vymyslených rozprávok môže byť rôzna. Vždy však so zreteľom na okruh záujmu dieťaťa. Napríklad rozprávať chlapcovi o zatúlanej princeznej, nie je vždy vhodné, jedine že táto téma zaujíma vás a počas večerného rozprávania, pri zapnutej nočnej lampe, sa zabávate na tom, aký trpký osud chuderke vznešenej vymyslíte.
Strašidelné rozprávky sú obľúbenou témou. Odporúčam ale postupovať opatrne, lebo niektoré slová majú negatívny dopad na zaspávajúce dieťa. Ale skôr sa dieťa smeje, keď sa lacno pokúsite vytvoriť ilúziu strachu. V rámci svojich súkromných výskumov, neodporúčam použiť červené oči a to samostatne, ako i umiestnené kdekoľvek.
Začalo to tým, že sa deťom nechcelo spať a vyžiadali si trochu strašidelnú rozprávku. Podotýkam, že nie všetky deti boli moje, boli staršie a preto som príbeh rozprávky volil nanajvýš opatrne. Musel som si rozprávku vymyslieť, pretože kniha po ruke nebola a tie čo si pamätám sú také klasické a nie sú trochu strašidelné, pre deti dnešnej doby. Priznám sa, ich voľba ma trochu potešila, očakával som, že sa konečne upokoja a s paplónom pod nosom ticho zaspia.
Príbeh rozprávky to bol jednoduchý a v závere som ho novátorsky plánoval odľahčiť víťazstvom dobra nad zlom. Pretože niekto vyhrať musí a prečo by to nemohlo byť dobro. Odohrával sa v noci a občas som zdôraznil túto skutočnosť. Podobne som zabezpečil postavy, všetky mali rovnaké oblečenie, boli to ľudia a hlavný hrdina bol medveď. Ten medveď sa ničoho nebál a preto ho ľudia často volali na pomoc. Čoho sa nebál, tomu som sa počas rozprávania vyhýbal. A potom to prišlo, medveď vyliezol na vysoký strom a tam boli tie červené oči. Tu v tomto bode rozprávanie skončilo.
Prítomnosť červených očí naladila deti negatívne. Reagujúc na ich strach som okamžite menil farbu očí na modré, na zelené, hnedé a dovolil som si i ružovú, no zbytočne. Spánku bol koniec. Nevedel som si vysvetliť dôvod ich negatívnej reakcie na tak jednoduchú indíciu. Nechceli spať, musel som nechať svietiť svetlo v izbe a prísť každú pol hodinu na ich zavolanie. O pol jednej po polnoci stíchli, zaspali. Zhasol som svetlo a išiel som si ľahnúť i ja.
Hodiny ukazovali štyri hodiny, keď som počul volanie. Vstal som a išiel do izby detí. Rozsvietil som svetlo. Tucet detských očí sa mi pozrelo do očí a skríklo; červené oči, pomóc!! Vstali i ostatní dospelí a vyčlenili ma z kolektívu na jeden deň, ktorý som strávil v slnečných okuliaroch. Až kvapky na podráždené oči ma vrátili z krajiny strašidelných rozprávok.
