Kým si mladík do dlane lepil centy a čakal, slúchadlo v uchu hlásilo mužovi v čiernom dôležitú informáciu. Muž si ukazovákom pridržal zdroj zvuku a kamenná tvár potvrdila prijatie správy. Prišla jeho chvíľa, vie čo robiť, je to rutina.
Študent zaplatil, plechovku zobral do ruky a tašku na ramene si posunul aby neskĺzla. Nasleduje cesta domov, ostatné bola rutina. Muž v čiernom má svoju prácu rád a zažil už všetko. Podišiel k študentovi, ruky od seba ako nosič melónov bez melónov. Keby boli iné roky, na inom kontinente, na opasku by mal kolty a jeho kôň by fŕkal penu na slnkom vysušenú zem.
Dobrý deň, prepáčte, mohli by ste mi ukázať vašu tašku? Spýtal sa muž v čiernom, miesto očí dve čiarky, pokúsil sa usmiať. Takých pokusov má za deň niekoľko. Študent sa nebránil, vedel koľko je hodín, odchody vlakov pozná naspamäť. Ukázal batožinu, na stanici už dofukovali kolesá na rušni. Muž otvoril cestovnú tašku a skontroloval obsah, nahádzane veci zmenili tvar.
Čo máte v tej igelitovej taške? Spýtal sa muž a pozrel na študenta.
To neotvárajte! Zažiadal zhrozene i zahanbene študent.
Prečo, čo je tam?
Je to nebezpečné!
Chlap v čiernom pri slove nebezpečné spozornel, zo slovných hračiek má štátnice. Vyľakaný mladík ho utvrdil, že je na stope. Rozuzlil igelitový uzol a pozrel dnu. Vzápätí hlavu odtiahol a snažil sa lapiť vzduch.
Čo to je? Muž v čiernom zbledol.
Vravel som vám, nebezpečne veci. Idem domov na víkend a nesiem mame veci na pranie.
