Kým sa na liatinovej platni opekali zemiaky, lebo čo bolo z mäsa už bolo zjedené, prechádzali sme popod stromy. Tráva pod stromami bola nakrátko pokosená a kde tu ležala v tomto letnom strihu nedočkavá slivka. Dával som pozor kam stúpim, riadil som sa strohými pokynmi o pohybe v záhrade. Kráčal som za ním, keď povedal, všetky tieto slivky sú len moje. Hmm, reagoval som a odfrnkol tajne kôstku do trávy.
Na korunách stromov viseli tmavomodré plody a opaľovali sa na popoludňajšom slnku. Bez ochranného faktora sladla ich dužina. Konáre boli hojne obrastené a farebný tón plodov sa miešal so zelenými listami, do pokojného, sladkého odtieňa. Koľko cukru dávaš? Skúsil som, keď som prehltol zakázané ovocie. Prudko sa otočil, pozrel mi pod nohy a na ústa. To je žuvačka, zašepkal som na obranu.
Povedal, že cukor nedáva, vraj sú výborné také aké sú. Sladké ako med. A kto ti to vypáli? Spýtal som sa znalecky, aby som tému následne rozvinul do progresívneho dialógu, ktorý by mohol skončiť koštovkou minuloročnej úrody. K jedlu sme pili vodu zo studne a zdalo sa mi, že moje kroky sprevádza žblnkanie. Hoci i táto tekutina má niečo do seba, tuším kyslík a vodík.
Ale kdeže pálenka, lekvár navarím. Tu na dvore, na ohni. Otočil sa prekvapene. Neuveríš, minulý rok som ho varil päť hodín. Prezradil a pozrel či mám prázdne ruky. Päť hodín, zakvílil som, neverím.
