Spred dverí mojej susedy som bral vrecia so smetím, vždy keď tam boli a tie som vyhadzoval do kontajnera. Mal som skvelý pocit, že konám dobrý skutok. Určite si to všimla a bola milo prekvapená, že jej niekto neznámy nezištne pomáha. Škoda, že ma raz ráno odhalila, napriek mojej snahe ostať v utajení. V to tmavé ráno, keď som bral smeti, otvorila dvere. Do lúča svetla z jej bytu, zašepkala; to ste vy...? Aj ma pochválila, o mojej činnosti sa zmienila. Vo výťahu, svojmu psíkovi, keď sme sa spolu viezli. Ale.
Ak v kuchyni do koša vyhodíš odrezky z mäsa a ošúpeš cibuľu, časom to začne byť cítiť. Keď prihodíš ohryzok z jablka a niečo neznáme, aróma začne byť nezlučiteľná s kuchynským prostredím. Nechce sa ti hneď, vyhodiť ich, dáš ich možno na balkón, možno s pokrčeným nosom pred byt na chodbu. Pred dvere s nimi, kým si na ne nájdeš čas. To, že sa z nich šíri smrad sa javí nepodstatné. Ráno ale sused odchádzal z bytu a ostal zaskočený tvojou odpadkovou úprimnosťou. Chcel ti to povedať, čoby nie. Napínalo ho k rozhodnutiu, že niekedy, keď sa bude vracať z práce, ti to pekne vyklopí.
Nepovedal som jej nič, rola Timura sa mi celkom zapáčila. Hoci po prezradení mojej identity, zmenil som sa na bežného likvidátora smetí. Stále som však dúfal, že pochopí a vrece s kontaminovaným obsahom už nikdy neuvidím. Dočkal som sa však jedného rána prekvapenia. Smeti položila priamo pred moje dvere, v snahe uľahčiť mi moje poslanie.
