Pár sekúnd som ich len chránil telom, úplne bezradne. A keď som sa stotožnil s osudom, chcel som ich zodvihnúť. Ale nevedel som ako to urobiť. Ak by som tašky položil na zem, aby som si uvoľnil ruku, hrozilo že by to neustáli. Pocítil som silnú kalorickú bezmocnosť.
Ovládam projekty, odomkni si dvere s plnými rukami, aj vyber z vrecka mobil, či privolaj výťah čelom, ale ulož tašky uprostred križovatky nezvratne, v priebehu niekoľkých sekúnd, to nedokážem.
Nechcel som tlačenku nechať napospas premávke, to si predsa žiadna nezaslúži. Kolesá áut by určite narušili jej jemnú štruktúru. Preto som sa pokúsil tlačenku uprosiť, nech sa vráti do tašky. No tlačenka, hoci sú v nej uši, je úplne hluchá. Čas neúprosne plynul a vodič v bielej škodovke, stojaci priamo predo mnou, prižmúril oči, zaradil rýchlosť a pustil stierače.
Špičku topánky som sa pokúsil opatrne zasunúť pod lahôdku v papieri. Podarilo sa, náklad som pomaly zdvihol a preklopil do tašky. Počul som ovácie za prednými oknami vozidiel, potlesk, niekto dojatím zaplakal. Akrobat na voľnej nohe sa pekne uklonil. Prepáč jablko.
