Kniha bola položená na stoličke v kaviarni a bola napísaná zvláštnym jazykom, možno Švédsky. Čítal som ju spontánne tak ako som naučený, hoci som ničomu nerozumel, čo sa mi niekedy stáva aj keď je napísaná mne zrozumiteľným jazykom. Raz som takto prečítal niekoľko talianskych básni. Vôbec som nevedel o čom to je, ale bolo to pekné.
Oproti pri stole sedeli tri dievčatá a popíjali svoj skorý popoludňajší drink. Keď zadali do mobilov svoju polohu, zdvihli zrak a začali sa smiať. Najskôr potichu, nenápadne. A keď si srkli cez slamky ešte trochu nápoja, smiech začal stupňovať. Zdvihol som zrak a pozrel na ne. Zaostrili na mňa a začali sa smiať ešte viac.
Zasmial som sa aj ja, no pre istotu som si prebehol dlaňou tvár a skontroloval vlasy či tam nemám niečo navyše. Všetko bolo úhľadne na svojom mieste, obočie v jednej línii s ofinou, nos vyčnieval z tváre. Stiahol som brucho, reflex zavelil. Nerozumel som tomu a pozrel s úsmevom ich smerom, s otázkou v očiach. Začali sa rehliť ešte viac, jedna z nich zakrochkala.
Myslel som, že ma odhalili ako čítam a vôbec neviem čo. Nastavoval som im postupne svoje obočie a uši, ponúkal svoje vizuálne nedostatky a čakal na indíciu, aby som odhalil dôvod ich smiechu. Čo vám je tak smiešne? spýtal som sa napokon krochkajúcej a čkajúcej spoločnosti. Jedna z nich, ktorá si ešte neosvojila žiaden zvuk navyše si utrela slzy, vysmrkala sa a zo všetkých síl spojila písmená do slova; Netuším.
