Muselo to tak byť, boli precízne, kŕmené riedkou stravou a nálety organizovali náhodne. Hlavne po mojom uprataní si vychutnávali čistý priestor, hrkútali, skúšali moju trpezlivosť. Neboli plaché, hluk im spôsoboval radosť a žiaden z osvedčených postupov plašenia nezaberal. Jediné čo ostávalo, bolo zhodiť ich dole z balkóna, alebo obchytiť a odniesť za mesto.
Keď som objavil ich nakladené vajcia, neočakávaný produkt ich služobných ciest, ostal som prekvapený. Pýtal som sa radcov, čo s nimi. Už som sa videl, ako vešiam bielizeň a pri nohách mi štebocú holúbätká. Viem, neštebocú, ale predstavivosti nerozkážeš. To mi tiež radili radcovia, aby som ich vychoval a vytrénoval z nich zasrane dobrých letcov. Nepodľahol som tomuto pokušeniu.
Iný radca cez internet bádal, či sa holubie vajcia dajú jesť, hľadal recepty na delikatesy z tejto komodity. Čo tam po možných choroboplodných zárodkoch, reálnych infekciách, parazitoch, veď tepelná úprava by tieto nedostatky eliminovala, tvrdil. Vraj, mať vajcia zadarmo v dnešnej dobe, čo by som viac chcel. Mať strechu nad hlavou a vlastný uterák, mať super fáro, dobré dievča a vajcia zadarmo.
