No taká viróza, tá sa toho napočúva. Tých planých sľubov a nech ide do hája, má plné zuby i nos. Povedal som si že ju vyležím, že budem silno ležať a týmto osvedčeným spôsobom sa jej zbavím. Stanovil som si na túto terapiu niekoľko hodín do rána. Veď som predsa jeden z mála, čo na peenku s niečím takým ako chrípka nechodí. Hrdo som sa vysmrkal a ako želatína na výstave nekonkrétnych cukroviniek som ležal nehybne ďalej.
Po hodine som sa rozhodol, že si uvarím čaj a dodám telu potrebné tekutiny. Chystal som si v kuchyni pohár a voda sa dostávala k bodu varu, no telo stále ležalo na posteli. Za oknom na parapete laškovali holuby a bolo mi to úplne jedno. A to je hranica za ktorou viem, že som skutočne zlomený. Zaspal som.
Snívali sa mi nezvyčajné sny a aj som lietal. V snoch lietam vysoko a celkom sa mi to páči. V snoch dokážem všetko a som tým známy. Prisnilo sa mi tiež, že som sám na svete a to bolo naozaj úplne hrozné. Keď je človek na svete úplne sám, tak ho úplne nič neteší. Nemá sa s kým zabávať, tlačiť v dave sa nemá s kým. Nič ho nebaví ak sa nebaví sám. Počuje iba svoj hlas a aj to iba vtedy, keď sám na seba hovorí. A preto v takom svete, kde je človek úplne sám, iba chodí a chodí. A vyzerá to akoby niečo hľadal, ale dosvedčiť, či je to naozaj tak, to nikto nemôže. Prebudil som sa do tmy pred polnocou a oslovil ma intenzívny hlad.
V kuchyni som našiel iba vodu, čaj nie, všetky rýchle potraviny niekto zjedol. Iba mrkva na mňa lascívne pozerala. Jej zemitý pôvod mi nevadí, svojim spôsobom ju mám už mesiace rád, ale zbadal som vifon a ten deň nebol stratený. Vriaca voda zmenila nevábny obsah vrecúška na vyhlásenú delikatesu. A keď som vifon sŕkal, ďakoval som za ten dar. Bol slepačí a určite zo šťastnej sliepky.
