Prameň Štavica sa nedá prehliadnuť. Je dobre označený a malé parkovisko ponúka dostatok tieňa. Vyberám tri plastové fľašky v igelitovej taške. Pozerám do lesíka k prameňu, pod prístreškom vidím pár postáv. Môže to trvať dlho. Tí čo si vodu z prameňa obľúbili, plnia ju vo veľkom, do zásob.
Dve ženy plnia pár fliaš a ďalšia pani sedí a čaká, na zemi prepravky s rôznofarebnými fľašami.
„Choďte, ja počkám." Povie, keď zbadá, ako zvieram obsah tašky. Oproti sedí starý pán, nahlas odfukuje. Zdvihne hlavu, premeria si ma.
„Ja už mám, ja vás nezdržím." Usmeje sa. Vedľa seba má položené dve veľké plátenné tašky so sklenenými fľaškami. Vyzvedá odkiaľ ideme. Spomeniem nevestu, jej šaty, aj ženícha. A on niečo o mladých, na revanš, tak všeobecne. „Dobrá je na trávenie, i na všeličo iné... ." Dodá spokojne.
Pár sekúnd a fľaše mám plné. Zaskrutkujem a vkladám do tašky. Pani s prepravkami dvíha jednu z nich a premiestňuje bližšie k prameňu. Hľadám starca a jeho dve tašky. Opúšťam prístrešok a rozhliadam sa, aj na parkovisko kde žiadne auto neubudlo.
„Už odišiel." Povie pani s pochopením pre môj udivený pohľad a presúva ďalšiu prepravku, kým do dvoch veľkých fliaš jej vteká číra tekutina. Jednu fľašu sme vypili na parkovisku. Bola príjemne studená, šteklila na jazyku.
