Na stromoch i na zemi, vrany. Boli hlučné a bolo ich veľa. Hlasno krákali, dávno som ich toľko nevidel. Viem o nich všetko. Vedia lietať, krákajú a majú zobák. Nereagujú na silné dupnutie nohou a máloktorý na tlesknutie, pri ktorom by sa taký holub išiel zblázniť. Na zimu neodlietajú do teplých krajín, zatiaľ.
Turista? Opýtal sa chlap, so silným závanom lacného destilátu a ignoroval môj batoh. Nie, prišiel som sem sledovať vrany, snažil som sa byť pohotový. Aha, prikývol chápajúc, a to sa ako volá? Vranológia, odpovedal som suverénne a pozrel na krákajúce tvory v korunách stromov, tak, vedecky. Aha, to poznám a cigaretka by nebola? Vybral som škatuľku a vtlačil mu do ruky žuvačku s nikotínom. Zaškeril a odišiel
Cestou do budovy stanice, ma ten chlap zas odchytil, prežúvajúc moju žuvačku. Zdrapil za zápästie a ťahal bokom. Poďte tam, a ukazoval prstom doprostred trávy. Ležala tam mŕtva vrana. A čo? Spýtal som sa, keď ma pustil. No, nespíšete o tom zápisnicu? Opýtal sa vážne.
