Mal som pocit, že ju držal len ako rekvizitu. Ako okamžité ospravedlnenie slov, ktoré vyslovoval. Relatívne hrubo, neexistujúcemu poslucháčovi kdesi v diaľke, vysvetľoval, prečo sa svet rúti do záhuby. Odsudzoval imaginárneho jedinca za stav, ktorý bol podľa jeho slov nezvratný.
Ráno sa objavoval sporadicky a vinil svojho neviditeľného partnera. Počiatočné prekvapenie sa časom zmenilo na všednosť zúfalého jedinca. Vraveli mi, že je iný a že má veľký dom a kopec peňazí. Keď prituhlo orátor skončil. Párkrát som ho zazrel zabaleného v ručne tkanom koberci, ako vyciedza zvyšky zo zelených fliaš.
Vraveli mi, že je to jeho voľba. Vraj má niekoľko vysokoškolských titulov, zopár bytov po meste a dcéru v Kanade. A na zimu cestuje niekam do teplých krajín. Naposledy rozdával pred potravinami korkové štuple z fliaš. Nik nemal záujem. Na hlave klobúk a šomral niečo o morálke, sprisahaní proti pokore.
Vložil som nakúpený tovar do tašky a sledoval korkovú akciu. Pristavila sa pri mne pani, z tašky jej trčal pór. Chvíľu sme chlapa spolu pozorovali a ona napokon povedala, vraj; čudák. Zabalila ho do jediného slova. Povedal som jej, čo mi ľudia narozprávali, tie zvláštne pletky z chodníkových schôdzí. Usmiala sa, vraj keby to tak bolo, prečo by tam stál.
