Kupoval som si košeľu a len tak, sám sebe vravím, že aké to dlhé ruky mi narástli. Nereagoval som, no vypočul som sa. Ak si vyberiem košeľu, čo mi sadne na hrudníku a krku, tak mám rukávy iba po predlaktie. Ak si vyberiem takú, kde mi je rukáv dobrý, tak si golierový gombík zapínam na bruchu.
S takými rukami by som bol dobrý futbalový brankár. A kým by boli hráči na súperovej polovici, mohol by som rozdávať divákom osviežujúce nápoje i pukance, naraz na protiľahlých pódiách. Mohol by som za úplatu, tíšiť rozhorčenie. Tiež by som mohol vyhrávať plavecké preteky. A na stupni víťazov, by namiesto jednotky, bolo napísané Marian.
Ale v tom obchode som si povedal, že zatiaľ bude stačiť košeľa. Vypočul som sa a prikývol. Predavačka, čo tam náhodou zablúdila z oddelenia, káva, cukor, cigareta, sa ma opýtala, vraj s kým sa to rozprávam. Povedal som jej, že so sebou. Ona tak zvláštne na mňa pozrela a potom na košeľu, ktorú som si skúšal. Vravím jej, že dĺžka mojich rúk nie je práve konfekčná, rukávy sú mi krátke, hoci sú označené ako dlhé.
Bola to predavačka s praxou. Vyhrnula mi jeden rukáv a potom druhý. Je to lepšie, vravím si. Bolo to lepšie, musel som so sebou súhlasiť.
