Dedina mení svoj obraz. Mení sa časom, čo ešte pred pár rokmi sa zdalo nemenné. Občas sa niektorý opustený dom stratí. Zarastú ho kríky, stromy a dážď rozpustí hlinu z ktorého bol postavený. Vypadne ako zub z radu a chýba, ako človek do reči.
Ubytoval som sa a na noc a tak ako mám vo zvyku, vybral som sa na prechádzku. Celú dedinu som prešiel za chvíľu. V oknách predných izieb nesvietilo svetlo. Na dvoroch nik a po asfaltovej ceste neprešlo žiadne auto. Všade ticho, len na poslednom dvore stál chlap opretý o plot a fajčil cigaretu. Pozdravil som a kráčal ďalej, tam kde už nebol chodník. Chlap vypustil dym vo veľkom množstve, čo v preklade dymových signálov mohlo znamenať, aj tebe dobrý večer cudzinec.
Minul som poslednú pouličnú lampu a vtedy, niečo pred polnocou, niekto vypol všetky lampy v dedine. Nastala tma. Na oblohe chýbal mesiac, ani hviezdy tam neboli. Dlaň pred tvárou som si nevidel. Otočil som sa a dal som sa kráčať späť. Malými krokmi, kým si oči zvyknú. A ja že kde ste sa takto na noc vybrali. Zahučal pri mne hlas, rozsvietila sa baterka a osvietila chlapa opretého o plot. Starosta o jedenástej svetlo vypne, aby sa niečo ušetrilo.
Volal sa Jozef. Spýtal som sa ako sa má, ako sa mu darí, hneď ako som odpovedal odkiaľ som. Zatváril sa, akoby ten špak z cigarety prehltol. No a potom vyslovil vetu, ktorú som v tom kraji počul veľakrát. Vždy precítene vyslovenú, plnú nádeje. Vetu ako modlitbu a prosbu zároveň. Niečo ako tetovanie pre každého, kto má záujem. Zajtra bude lepšie. Povedal a usmial sa. Do polnoci ostávala štvrťhodina.
