Mladý sa za starými dral, neraz ho držať musel, aby svojou horlivosťou výsledok nepokašlal. Najmä pri vycibrených poveloch, kde tí starí vedeli, ako stádo na dve rozbiť, polovice dorovnať, spojiť a do lesa na úzku cestu nasmerovať. Málokedy však takto mladého hamoval, lebo keď pochybil, starí ho do uší hrýzli a chybu napravili. Keď však čo to pochytil, dokázal cez stádo prebehnúť tak sprudka, že ovce nerozrušil a mohol pre zatúlanú zbehnúť a k stádu ju vrátiť.
Mal ich všelijakých, no žiadnej rasy. Keď nebolo čo a nespasené, sedeli okolo neho a slaninu drankali. Jano si ju zvyčajne opekal a výpek na chleba kvapkal. Pri nohách mal šteňa, čo si pamätám, vždy sa nejaké učilo zavracať. Keď som prichádzal, psy sa rozbehli oproti so štekotom. Aj som sa chcel na strom vyšvihnúť, ale on pískol, stiahli chvosty a nechali ma. Dnes nebude pršať, pokúsil som sa nadviazať rozhovor, keď som čupel vedľa neho. Zdalo sa mi, že jeden zo psov sa zasmial. Hmm, zhodnotil Jano.
Až po les sa šteňa ťahalo za mnou, žobronilo o priazeň. Vyčesal som mu huňatú srsť koncami prstov, zvalilo sa do trávy na chrbát. No Jano piskol, ono sa zvrtlo, naplo sa a zavetrilo. Rozbehlo sa za štekotom vysokou trávou, ani ho vidno v nej nebolo.
